Horsemanship
Horsemanship
Dňa 30. a 31. 2008 sa u nás v Doline poníkov konal prvý kurz horsemanshipu. Našim horsemanom bol Michal Merka. Prišiel k nám z Cíferu, kde pôsobí v jazdeckom klube Sahara a zaoberá sa chovom arabov, vytrvalostným jazdením a hlavne sa venuje nenásilnému výcviku koní.
Ale začnime od začiatku...
Volám sa Sendy a tento príspevok venujem všetkým tým, ktorí sa snažia pre kone vytvoriť lepší svet, v ktorom nie sú našimi otrokmi, ale našimi partnermi.
Nestačí mať koňa rád a myslieť si, že to mu stačí, a nech je rád, že vôbec o neho niekto stojí, veď je to len štvornohé zviera ako každé iné.Áno, to je, ale pre mňa sú kone mojím druhým svetom.Sú iné ako psy alebo mačky, ktoré má skoro každý ,alebo o nich aspoň čo to počuli.Súhlasím, že sú to verní priatelia a mnohí z nás si bez nich nevedia predstaviť život.Lenže kone sú trošku iné.Sú silné,vznešené a ušlachtilé.Sú citlivé,niekedy až príliš zraniteľné a potrebujú partnerov, ale zachovali si aj cez stáročia svoju voľnú dušu a ostávajú ,aj keď zdomácnení ,ale dušou navždy divokí.
Kone nepociťujú nenávisť, nechcú nikomu ubližovať.Majú vždy postavenie koristi.A my ľudia sme vlastne tkz. predátory.Kôň si nikdy nezvolí najskôr boj a potom útek.Vždy to bude najskôr útek a potom boj.Keď vie, že iná možnosť mu už neostala a jeho život je v ohrození ,tak si zvolí boj.Ale my-ľudia to robíme práve naopak...
A práve naša osobnosť mení tieto zvieratá.Ak budeme kone bezhlavo trestať, ako to robíme medzi sebou,tak pomaly stratíme naše partnerstvo.Zbytočne mi napríklad niekto povie,že ale veď ja ho mám tak rád, ale keď sa stále plaší tých sáčkov,tak som mu už musel dať najovo kto je tu pán.A ja len vidím koňa ,ktorý práve stratil dôveru vo svojom partnerovi ,a že je to už iba stratená dušička,ktorá sa nemá o koho oprieť.Áno, suhlasím s tým,že by sme mali byť vlastne takými vodcami pre tie naše kone,ale spravodlivými a v čase keď nás náš kôň najviac potrebuje,aby sme ho nesklamali a poskytli mu bezpečie a nie zbytočnú bolesť a strach.Miesto našej neuváženosti, by sme mali voliť kľud, poznanie a pochopenie.
Keď si niekto myslí,že kôň sa naučí našu reč, tak je na veľkom omyle.To my sa musíme naučiť reč koní.Nejde to zo dňa na deň a musíme byť trpezliví.Ale však to tak býva s každým cudzím jazykom, či je to už angličština alebo jazyk a reč tela našich koní.Tak prečo to neskúsiť? Prečo si nedať tú námahu a spraviť pre nich niečo,keď ony nás celé dni bez slova nesú na chrbtoch alebo ťahajú naše vozy ?
Ja som to skúsila a nie je to ľahké,ale je to niečo nádherné.Otvorí sa vám nový svet.Zistíte,že vlastne koľto ste o vlastnom koňovi okolo ktorého chodíte každý deň a kŕmite ho, ešte ani netušili.Ony sa s nami vlastne stále rozprávajú,lenže používajú na to svoje znaky.Kým si ich nezačneme všímať, tak sú pre nás kone, len nemé zvery pre naše potešenie či prácu.Ničím výnimočným, sú len takou hodnotou...Malou či veľkou ? to je jedno... niečím nepochopeným a snažiacim sa vytvoriť partnerstvo, kde nikdy nebude,pretože ľudia sú často príliš pohodlní,aby si všimli čo im naozaj chýba,alebo trápi..
Horsmanship, či prirodzená komunikácia s koňom? No ako sa na to pozeráme.Kľudne môžeme povedať,že nič až tak prirodzené na nej nie je.Veď čo je prirodzené na chlapíkovi čo si vraví horseman a drží bičík v ruke a v druhej na vodítku koňa ?No vlastne nič a pritom veľa..Pretože tento chlapík možno drží bičík v ruke,ale ináč ako ostatní.Je pre neho predĺženou rukou.Nie je určený na bolesť, ale na pochopenie sa a na vytvorenie partnerstva.To vodítko nie je len šnúra, na ktorej bude hnať koňa až kým nebude úplne mokrý a vyčerpaný, ale je to cestička k vytvoreniu si puta medzi ním a koňom.Alebo ináč povedané,medzi ľuďmi a koňmi.Prirodzenými sme my - kôň a človek. Kôň, ktorý prirodzene komunikuje s človekom a človek, ktorý sa prirodzene správa a vysiela smerom ku koňovi správne signály, ktorým obaja porozumejú.A preto sa to volá prirodzéná komunikacia.
Nie je to nič jednoduché,ale ani nič zložité..Obaja potrebujú na to čas, ale nie nadarmo sa vraví trpezlivosť ruže prináša.Ak už raz si vytvoríte puto,tak medzi vami ostane.No ledaže by ste príliš zmenili svoj postoj a začali by ste sa správať ku koňovi kruto ako predátor.V tom prípade stratíte nielen vaše vytvorené priateľstvo, ale posilníte v koňovi jeho strach voči ľudom a jeho dôveru si už ťažko zase získate späť.
Viem o čom píšem, mám koňa ktorý je toho príkladom. Predtým to bol len zlý kôň, ktorý zhadzoval "jazdcov" a putoval z miesta na miesto.Nikto sa nikdy nespýtal a prečo je vlastne taký? Je vinný on alebo my? Keď ku mne prišiel stačil mi pohľad na neho a cítila som, že je to úžasný kôň, ale on už nestojí o to, aby mi to dokázal.Veď predtým dostal bitku a nadávky, načo by sa on mal snažiť, veď možno to zas skončí bolesťou a strachom... A neuveríte,ale napriek jeho minulosti sa premohol. Prekonal sám seba. Ale najprv som to musela spraviť ja.Musela som zmeniť svoj prístup k nemu,zmeniť skoro všetko čo som si dovtedy myslela že je správne a nebolo. Ešte stále robím chyby,lenže teraz si viac uvedomujem, kedy a čo je správne a snážim sa tak správať, aby nám to obom čo najviac vyhovovalo. S koňmi musíme uzatvárať správne dohody.A potom to začne fungovať.Vždy im treba dať možnosť voľby.Aby si zvolili to čo je pre nich najlepšie- a pri správnom prístupe to budeme my.Pretože my sme pre nich miestom kde sú v bezpečí, kde majú svojho partnera, ktorý ich stále rád povedie tou správnou cestou.Ale aby sme sa sem dostali tak sa musíme naučit správne komunikovať,aby sme koňa mohli učit.Všetko by sme mali robiť dôsledne a hlavne s veľkou dávkou trpezlivosti.
Nezačínať pracovať s koňom, keď sa cítime zle alebo sme nahnevaní,pretože on to cíti.Kone hneď vedia ako sa práve cítime.Necítia len keď sa bojíme, ale vedia kedy sme šťastní, smutní či bezradní.Keď kôň niečo nespraví podľa našich očakávaní, tak väčšinou to riešime trestom a hnevom.Ale načo? Zmení to niečo? Kôň sa zbytočne začne báť a my sme si zbytočne pokazili krásny deň.. Ja to riešim úsmevom.Poviem si dobre, tak to skúsim ináč.Asi som s ním nejednala správne,pretože kôň nepozná ten pocit,že vám chce spraviť napriek.Skúste to a uvidíte, že sa dostanete k výsledku skôr ako so zdvihnutým adrenalínom v krvi. A tu spravíte svoj prvý krok.Začínate sa meniť.Naučíte sa zachovať si chladnú hlavu.Každý problém sa dá vyriešiť.
Pomaličky si nájdete k sebe cestu a stane sa z vás a vášho koňa tím.Vy mu preukážete vašu úctu a dôveru k nemu a on vás bude rešpektovať a stanete sa mu partnerom.
Kazdý kôň je iný.Každý potrebuje odlišný prístup, ale v podstate základ je rovnaký.Musíme im vytvoriť vhodné prostredie v ktorom vieme s nimi pracovať.Najviac sa na to využívajú kruhové ohrady.Ale tie nie sú podmienkou.Dôležité je aby miesto,ktoré si vyberieme, bolo bezpečné pre koňa a aj pre vás.Nikdy sa nepokúšte robiť s koňmi veci, o ktorých ste si nie stopercentne istý,že si nemôžete obaja ublížiť.V takom prípade je najlepšie sa obrátiť na niekoho, kto vám s vaším problémom vie správne pomôcť.
Postupujte s koňmi pomaly a uvážene.Horsemanship je dobrý preto,lebo môžte začať a skončiť kedy chcete.Môžete pracovať s rôzne starými koňmi.Vpodstate tam nie je žiadna veková hranica.Dôležité je, aby sme sa uistili že koň netrpí nejakou bolesťou alebo chorobou, pretým ako začnete niečo s ním robiť.To platí aj pri jazdení.Je dôležité, aby výstroj koňovi sedela a aby počas jazdy bol ňou čo najmenej rušený či obmedzovaný.Veľa jazdcov si myslí, že má správnu výstroj, pretože im sa to tak páči a viac sa tým nezaoberajú.Ale sedlo nie je ako sedlo.Musí koňovi pasovať.A nielen farebne, ale hlavne tvarom.Aby mu pasovalo na chrbát a netlačilo mu na kohútik.Koľko koní jazdí s nevhodnými sedlami, a keď to sedlo nemajú tak vidíme, len do krvi vydraté kohútiky alebo chrbát plný otlakov.Veď si to môžete aj skúsiť.Položte holé sedlo na chrbát vášho koňa.A skontrolujte, či medzi sedlom a kohútikom vám ostalo miesto aspoň na tri prsty.Ak nie, tak je to nevhodné pre koňa.Ale zas nesmie byť sedlo ani príliš vysoko.Nevhodne napasované sedlo spôsobuje nielen odreniny a odtlaky, ale aj prehýbanie chrbta,bolesť a zlé prekrvenie svalov.Dobre pasujúce sedlo, rozkladá rovnomerne váhu jazdca po svaloch chrbtice tak, aby netlačilo na samostatnú chrbticu koňa.
Netreba zabudnúť ani na správnu voľbu zubadla a hlavne tú správnu veľkosť.Najviac sa osvedčili dvakrát lomené zubadlá alebo stihlá.Dvakrát lomené zubadlo má výhodu vo svojom tvare, že nevytvára taký tlak na podnebie v ústach koňa.
V prípade, že sa v tom príliš nevyznáte,tak najlepšie by si bolo nechať poradiť od skúsených trénerov,ktorí vám radi pomôžu.
Keď vytvoríte pohodlie vášmu koňovi, tak práca s ním bude o to lepšia.Však ani my by sme sa nemohli sústrediť na našu prácu,keby nám niekto búchal do chrbta, alebo by nám niekto pachal niečo ostré do úst a všetko by nás bolelo.Pohoda je teda to najdôležitejšie!A keď sme si istí, že sa nám ju podarilo docieliť, tak si môžme vytýčiť ďalšie ciele, ktoré chceme dosiahnuť.
Asi by to mala byť dôvera a rešpekt.Musíte si navzájom určiť vaše hranice.Odkiaľ a pokiaľ si čo navzájom tolerujete.Kde má kôň pri vás miesto.Ako blízko sa môže k vám priblížiť, aby to bolo dobré pre vás aj pre neho.Sú to maličkosti,ktorým sme nikdy neprikladali dostočný dôraz.Znie to pomerne jednoducho,ale skúste si to.Skúste to dodržiavať neustále,nie len hodinku či dve,keď s ním pracujete.Pretože toto je tá komunikácia a vy sa navzájom rozprávate takýmito znakmi.Platí to vždy a všade.A možno zistíte, že aké je to zložité,aby ste nenarušili tú ťažko dosiahnutú rovnováhu.Zistíte,že nestačí ju dosiahnuť raz,ale musíte si ju neustále udržovať.Raz to pojde lepšie a inokedy budete mať pocit že neviete ako ďalej.Ale nezúfajte,potom zas príde čas keď sa vám bude dariť.A keď vydržíte, tak to bude len lepšie a lepšie a aj vy objavíte tú jednoduchosť práce s koňmi bez zbytočných bojov so strachom a bolesťou. Rozmýšlali ste,že ako veľa spravia maličkosti,ako napríklad kŕmenie z ruky? Ja som tomu teda moc neverila.A priznám sa,ani som nad tým moc nerozmýšľala.Skúste prestať kŕmiť koňa z ruky.Položte mu jabĺčka či mrkvu na zem.Však aj trávu kone jedia zo zeme.Nič nezvyčajné a aj tak vie že je to od vás.Ale neobvyklé je asi, keď mu to dáme z ruky.Kedy by sa také stalo vo voľnej prírode? Že jeden kôň by kŕmil druhého?Nezmysel! Hlavná kobyla ukáže ostatným koňom mieto kde sa môžu pásť,ale ona ide jesť inde.Pretože ona je jednotka a ostatní sú tkz. dvojky.Ak vy dáte koňovi z ruky jesť, vlastne akoby ste jedli s ním to isté,stávate sa dvojkou.Začne si spájať jedlo s ľudským telom a preto aj veľa koní hryzie.My ich obviňujeme a pritom sme ich to vlastne my naučili..
Teraz si len uvedomujete,že koľko vecí robíme s koňmi a ostávajú priam nepovšimnuté.Ale nepovšimnuté nami, nie koňmi... čo všetko nám kone takto dávajú najavo a my len okolo nich netušiacky prejdeme a nič si nevšimneme..
Mne horsemanship dal veľa.Za mesiac som sa zmenila a začala si uvedomovať aká dôležitá je rovnováha medzi mnou a mojím koňom.Že ako ľahko prestúpil na moju stranu a začal mi veriť.Predtým som s ním nemohla odísť od koní, ani z farmy.Nedal sa ovládať a iste si myslíte, že som s ním nejak dlho trénovala jazdenie a tak.Ale nie, len sme si ujasnili náš vzťah a po týždni práce v kruhovke a dvoch vychádzok pod dozorom Miša a Majky Merkových som sa s ním vrátila domov a stal sa zázrak.A pritom to ani nebol,ale pre mňa hej ! Sadla som si na neho a išli sme.Ako keby to tak bolo vždy.. Len ja a on, behala som s ním po lese a lúkach,no a možno to nie je najsprávnejšie,ale aj medzi panelákmi a autami.Bol celý čas kľudný, ani raz sa nerozbehol bez mojho požiadania.Predtým bol neovládateľným, len čo uvidel malinké pole.Staval sa mi na zadné a vyhadzoval. Teraz mu to ani nenapadne.A vlastne on bol vždy takýto,len ja som ho zle viedla.Prestal sa ľakať vecí, cíti sa so mnou bezpečne.A to všetko sme sa naučili za týždeň,ale neustále na tom pracujeme.Teraz on príde ku mne,keď vojdem k nemu do ohrady.Príde pretože on chce.Odteraz si on chytá mňa a nie ja jeho.Niekedy sa môže po jazde, len tak pásť a ja si k nemu sadnem a on príde ku mne.Opre si svoju hlavu o moje kolená a len tak si tam pri mne stojí a oddychuje.Tú chvíľku prajem každému.Vtedy viem, že nám sa to podarilo.Sme partneri.A pokiaľ ja udržím rovnováhu a jeho dôveru, tak to takto môže byť vždy.Viem že sme vlastne,len na začiatku našej cesty,ale už teraz sme sa ako zmenili.Stačilo k tomu len moje odhodlanie, pripustenie si že chyba nie je v ňom,ale vo mne a hlavne veľa trpezlivosti a radosti z každého malinkého pokroku.
Prajem každému,aby si našiel cestu k svojmu koňovi!
Chcela by som vyjadriť svoju veľkú vďaku Miškovi a Majke Merkovým !Ktorí mi otvorili dvierka do sveta koní a pomohli mi,keď ja som už nevedela ako ďalej.
A tiež pani Kovácsovej, ktorá asi ako jediná neodsúdila Kasaia v čase, keď to s ním nebolo najľahšie.A podporila ma v tom, aby som sa nevzdala a skúsila to inou cestou.
Poznámka : Je to len moj osobný názor,ale funguje to.Obsah textu nie je proti nikomu mierený a ani som s ním nikoho nechcela odsudzovať.
Hra na napojenie: Ak nechceš byť so mnou tak
choď odomňa čo najďalej. Kôň musí zistiť,
že najbezpečnejšie je to pri Mišovi.
Mišo sa uvoľní a ukazuje koňovi, že sa môže priblížiť.
Nastáva napojenie a koník nasleduje Miša.
Chvíľka odmeny - pokoj
Hra na bezpečie pomocou vodítka : Mišo sa dotýka
koňa vodítkom po celom jeho tele, až kým kôň
nestojí pokojne.
Hra na bezpečie so sáčkom : Mišo pomocou bičíka
sa snaží vysvetliť koňovi, že mu od sáčiku nič nehrozí
a že je s ním v bezpečí.
Pre koňa je to zložité a bojí sa.Ale snaží sa premôcť
svoj strach kvoli Mišovi.Mišo sa hrá so sáčikom,až
pokým sa kôň neukľudní.
Kôň preukazuje svoju dôveru a pokojne stojí, kým
Mišo ho hladí so sáčikom.
Mišo sa dotýka sáčkom pomocou bičíka aj na tých
najzraniteľnejších miestach koňa.Po chvíli je kôň
úplne pokojný a nehýbe sa.
Hra na rešpekt : Mišo učí koňa cúvať pomocou
bičíka.Po krátkej dobe ,koň cúva aj na ten najmenší
pohyb bičíkom pred ním.
Posielanie do strán : Najprv ukážeme pohľadom,
kam chceme aby kôň išiel a potom mu to ukážeme rukou ...
... ak nejde na požiadanie pohľadom a rukou, tak
vyvynieme tlak na plece.
Kôň pochopil a kráča okolo Miša.
Zastavenie: Pohľad na zadok ...
... keď to nejde vyvynieme tlak na zadok koňa...
... a kôň začína rozumieť...
...zastavil a pozorne čaká, že čo sa bude diať.
Po chvíľke sa krásne začala uvoľňovať :
Ustupovanie zadkom:
Ojojooj a teraz sa kobylke prestávalo páčiť...
Mišo ju žiada, aby cúvla...
...ona si asi myslí, že čo ty prcek tam na zemi
po mne chceš... A tak to poriadne dá najavo, že
ona teda si po hlave skákať nedá !!! ...
No problém je že asi ani Mišo...
ň
No ale možno mu po hlave poskáče ona :)... No
nechcela by som tam stáť na Mišovom mieste..
Ukázala mu aka je ona veľká ,ale Mišo si napriek tomu
trvá na svojom... Jeden z nich sa musí podriadiť..
Kto to asi bude ?
Ani teraz Mišo nesklamal a ukázal, že aj v takýchto
chvíľach netreba strácať hlavu a každý problém sa
dá riešiť..
Kobylka kľudne stojí a je uvoľnená. Zistila, že jej
pri Mišovi nič nehrozí !
Do výcviku sa dostal aj Lordík z našej farmy.
Je devať ročný anglický plnokrvník.Bol týraný
a to zanechalo na ňom veľké stopy.Je uzavretý
do seba a ťažko si získate jeho dôveru.Ale urobí
všetko preto,aby vám vyhovel. Rozplakal nejedného
účastníka kurzu...
Aj tu Mišo robí napojenie,ale robí všetko opatrnejšie.
Lord sa bojí ale na druhej strane sa premáha a snaží sa
pochopiť signálom od Miša.
Chvílu uteká a je napätý, vidno že s ním treba viac
trpezlivosti.
Pomaly sa začína ukľudňovať...
Schoval sa nám do kúta,cíti sa tam bezpečne, mimo
nášho dosahu.. Ale Miško k nemu pristúpi a dáva mu
najavo, že je všetko vporiadku a s ním je v bezpečí.
Hľadí ho po celom tele,až kým nevidí Lordov náznak,
že sa uvoľní.
Lord je ešte stále uzavretý ale pomaličky sa pohráva
s myšlienkou, že možno mu Miško ani ublížiť nechce.
Ešte s ním spravil cúvanie a to Lordovi na prvýkrát
stačilo.Hlavné je že začína dôverovať..
