Môj Príbeh
edného krásneho júnového dňa sa narodilo žriebä. Krásny malý žrebček. Bol ryšavý až na hviezdičku na hlave a štyroch krásnych ponožiek na nohách. Ako čas bežal, zo žriebäťa sa stal krásny kôň. V jeden deň sa jeho majiteľ rozhodol, že by už bolo na čase naučiť mladého žrebca na sedlo a jazdca. Majiteľ poznal iba jeden spôsob ako to urobiť. Robil to tak pred ním jeho otec, otec jeho otca, a desiatky generácií mužov pred ním. A ak to robili oni takto, tak je to zaručene ten najsprávnejší spôsob.
Majiteľ, inak statný chlap, smutne pozrel na mladého žrebca. No, môj milý zlaté časy ti skončili. Ideme na to. Chytil, milého koňa šupol mu na hlavu ohlávku a uviazal ho k ohrade. „To nič“. : myslel si kôň. „Toto poznám iste mi chcú len dobre. Veď vždy so mnou zachádzali dobre.... Ale čo to ?“ : zarazil sa kôň. No než stihol uhnúť už mu na chrbát hodili ťažké sedlo. Navyše ho utiahli tak silno, že ledva dýchal. Potom mu vrazili do huby akúsi kovovú vec. Bola ľadová a navyše mu nechutne cinkla do zubov. Koník nevedel čo sa deje. No stále akosi dúfal, že to najhoršie má už za sebou. Ako tak pozeral do ohrady pocítil na chrbte veľkú tiaž. To už na ňom sedel človek. Koník bol zmätený. Chcel sa brániť, utekať naspäť do ohrady za svojím predošlým životom. No z jednej strany dostal ranu bičom. Do rebier sa mu zabodávali jazdcove ostrohy a v papuli ho ťahala tá kovová vec, ktorá mu miestami narážala do zubov. Bol ako v pasci. Bojoval. Bojoval tak urputne, až spadol na zem. Už, už si myslel, že sa jazdca zbavil, ale márne. Ten sa držal ako kliešť. Bojovali spolu viac ako dve hodiny. Dve hodiny bitky. Koník zvesil hlavu a spýtavo sa pozeral na majiteľa : „Prečo ? Čím som si to zaslúžil ?“ Bol unavený, dobitý a vôbec nič nechápal. Apaticky uhýbal pred nohou jazdca. Kopol ľavou uhol sa doprava. Potiahol ľavú oťaž a on zabočil do ľava. Cítil sa zle.
Na ďalší deň sa k nemu blížil jazdec so sedlom. No určite ! Pomyslel si kôň. Iste ! Zas na mňa hodíte to hnusné sedlo, dáte mi uzdu do papule a budete ma mlátiť hlava nehlava. Keď sa priblížil jazdec k boxu, kôň na neho vyceril zuby a zúrivo kopol do steny. Jazdec sa len zasmial. Chytil bič do ruky, dobre sa poobzeral či ho niekto nevidí a šľahol koňa cez papuľu. Tam máš ty herka ! čo si o sebe myslíš. Ja tu vediem, nie ty. Ja ti dávam žrať, ja ti dávam čistú slamu a ty ma chceš kúsať ?! No veď počkaj !
Kôň uhol do rohu boxu. Ľudia sú zlí. Všetci sú zlí. Už k sebe nepustím ani jedného človeka. A koník sa toho veru aj držal. Podávali si ho z rúk do rúk. Išiel za smiešne peniaze, lebo bol jednoducho zlý. A každý nový majiteľ si myslel, že mu ukáže. Veď tvrdá práca a hlad ho naučia. Veď bičom a lopatou skrotli aj iní divosi. No nič a nikto nedokázal umravniť toho sprostého koniska.
Po dlhých dvanástich rokoch sa ocitol v jazdeckej škole. Nový majiteľ ho dostal k sedlu zadarmo. Vraj nech s ním robí čo chce. Ako tak pátral terajší majiteľ po histórii tohto zvieraťa nestačil sa čudovať. Koník putoval z rúk do rúk. Pracoval i hladoval. Miesto maštale mal úzky štond pri dverách kde prefukovalo. Celé dni bol priviazaný k stene a nebo nevidel hádam aj rok. S ním už veru nik nič nespraví. Už je raz pokazený a pokazené zviera naprávať je veľká lopota bez záruky. Tu však jeho dcéra /inak celkom pekná dievčina s ryšavými vlasmi a pehavou tvárou/ povedala, žeby to predsa len skúsila. No otec nechcel nič počuť. Taký kôň ťa môže aj zabiť. No ona nedbala. S ťažkým srdom otec súhlasil.
Koník si obzeral svoj nový domov. Je tu čistá slama, voda. Ach škoda len že to okno je tak vysoko. Chcel by znova zazrieť trávu a stromy. Ale aj pohľad na nebo bol ako balzam na dušu. Nebo. Hučalo mu v hlave. Aká krásna modrá . Rozplýval sa koník.
Zrazu čosi hlasno zahrkotalo o mreže boxu. Koňa od ľaku hodilo ku stene. Potom vyštartoval smerom na akúsi ryšavú hlavu. A zubami narazil do tvrdej mreže.
Fúúúúj ty si ale škaredý ! : zasmialo sa dievča
No, ty už si len krásavica ! Pche ! : škúlilo na ňu nedôverčivým okom konisko.
Budem ťa volať Rišo, lebo si ryšavý ako ja. A ako tak pozerám aj rovnako bláznivý. : zasmialo sa pehavé dievčisko.
Rišo ? rozmýšľal kôň.
Vždy lepšie ako herka a iné prirovnania aké počúval ostatných dvanásť rokov.
Znova niečo zadunelo o mreže. Tu sa Rišo zľakol a kopol ani nevedel kam. A potom začal ceriť zuby ani dáky vlčiak.
To pochabé dievčisko sa mu rehotalo. Hlupaňa. Čomu sa rehoce ?! Keby vedela aký mal život nebola by taká mrcha.
Ach Rišo ! Ty si smiešny. Pozri, to je mrkva. Určite ti bude chutiť. A tu mám vedro ovsa s medom a dákymi bylinkami. Tie sú na tvoju dýchavičnosť.
Ryšaňa pootvorila dvere a capla tam vedro i mrkvu. Konisko fučalo a číhalo v rohu v boxe. Z vedra stúpala para a mrkva vyzerala tak lákavo. No určite si nedá. Keby len nebol hladný. Nie nedá si. Ešte by urobil radosť tomu drzému ryšavému faganovi. Dievča sa pochabo zasmialo a odišlo. Z vedra sa tiahla vábivá vôňa. Poriadne sa poobzeral. Všetky kone už dávno spokojne žuli seno. V maštali okrem jednookého kocúra a koní nebolo nikoho. Prišiel k vedru. Zvedavo ho oňuchal. Tu sa mu nechtiac dotkla papuľa zabareného ovsa. Zvedavo sa oblízal. Nebolo to zlé. Vlastne bolo to dobré. Čo dobré. Bolo to skvelé. O chvíľu bolo po ovse aj po mrkve. Spokojne si ľahol do mäkkej slamy a oddychoval. Konečne oddychoval s plným bruchom. Ten pochabý fagan chodil za ním často. Celkom si ho obľúbil. Bolo to také drzé dievčisko. Tak trochu mu pripomínalo seba, keď bol ešte mladý krásny a bezstarostný. To boli časy. Všetci ho obdivovali. Bol najkrajší kôň z maštale. Decká ho ľúbili, lebo ... Nie, nie – ľudia sú zlí a preto musí byť aj on. No k tomu ryšavému jašovi to šlo len ťažko. Pehaňa mu nosila raňajky aj večeru. Vždy sa s ním dlho rozprávala. Nechcela od neho nič. Nikdy nevzala do ruky bič a ani sedlo.
Už je zase ráno Rišo stál pri dverách boxu a netrpezlivo prešľapoval. Kde je ? Kde je ten hlúpy fagan s mojím ovsom. Snáď sa tej Ryšani nič nestalo. Bože, čo bude bez nej robiť ? Kto mu bude robiť spoločnosť ? Pehaňa buď prosím v poriadku. Cítil sa opäť zle. Chodil sem a tam. Chcel kopať, ale vlastne ani nechcel. On má strach. Obľúbil som si človeka. Svitlo mu v makovici. To už stála Ryšaňa s vedrom pri otvorených dverách. Rišo ani neuvažoval. Vyrútil sa k nej a tíško zaerdžal. Oprel si o ňu zjazvenú hlavu s neskutočnou nežnosťou. Dokonca mu z oka kvapla slza.
NA BUDÚCE BUDE POKRAČOVAŤ
