významné osobnosti
SAMO (okolo 600 – 658)
Sama si vybrali slovenský náčelníci za nestranného sudcu pri vzájomných sporoch, neskôr si ho zvolili za svojho vodcu. Trvalo sa usadil na území dnešného Slovenska a zriadil s našimi slovanskými predkami prvú nadkmeňovú spoločenskú organizáciu vojensko-obrannej povahy, ktorú postupne rozvinul do vtedajšej formy štátneho útvaru. Tento štát vošiel do dejín ako „Samova ríša“ (623 – 659). Centrom tohto štátneho útvaru bolo pravdepodobne územie v okolí Bratislavy a Nitry. V bitke pri hrade Vogastisburg v roku 631 porazil franského kráľa Dagoberta. V tom istom roku pripojil svoje územie k Samovej ríši vládca srbských slovanov – Dervan, ktorý povstal proti Frankom. Kráľ Samo zomrel v roku 659. Vládol 35 rokov.
PRIBINA (okolo 800 – 861)
Panstvo Pribinu – prvého historicky známeho slovenského kniežaťa - sa rozprestieralo od Hornádu po rieku Moravu. Na nitrianskych pahorkoch dobudoval opevnené sídla. Pod Zoborom dal vybudovať útočištné hradisko a v Nitre kresťanský kostol, ktorý okolo roku 828 vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám. Bol to prvý písomne doložený kresťanský kostol nielen v strednej, ale celej východnej Európe. Jeho kniežatstvo napadol roku 833 Mojmír a obsadil Nitru. Pribina a jeho syn Koceľ si zachránili životy útekom. Pribinu prijal do svojich služieb východofranský panovník Ľudvít Nemec ako vazala a v roku 839 mu pridelil územie v Dolnej Panónii, ktoré mu v roku 847 daroval do dedičného vlastníctva. Pribina v okolí Blatenského jazera vytvoril nové kniežatstvo - Blatnohrad. Zomrel v roku 861 pravdepodobne v bojoch počas vzbury Karolmana proti svojmu otcovi Ľudovítovi Nemcovi. Po smrti Pribinovho syna Koceľa (okolo 876) pripojil toto kniežatstvo k svojej ríši Svätopluk.
KONŠTANTÍN (829 – 869)
Pochádzal zo Solúna. V roku 863 prišiel na územie dnešného Slovenska spolu so svojim bratom Metodom na žiadosť Rastislava a z poverenia byzantského cára Michala III. Už v Carihrade zostavil pre Slovanov osobitnú abecedu zloženú z 38 znakov a začal prekladať najpotrebnejšie náboženské texty (výňatky biblie a bohoslužobných textov) do jazyka Rastislavových Slovákov. Konštantín a Metod založili prvú vysokú školu podľa vzoru konštantinopolskej akadémie. Do vtedajšej slovenčiny preložili liturgické knihy z gréčtiny i z latinčiny, vybrané časti písma svätého a hlavné texty cirkevného i rímskeho občianskeho práva. V roku 868 v Ríme ťažko ochorel, vzdal sa funkcie cisárovho vyslanca a vstúpil do gréckeho kláštora, kde prijal rehoľné meno Cyril. Zomrel 14. februára 869. Mal 42 rokov. Pápež ho dal pochovať s najvyššími poctami v kostole sv. Klimenta.
METOD (815 – 885)
Narodil sa roku 815 v Thessaloniké. Na územie Slovenska prišiel spolu so svojim bratom Konštantínom v roku 863 (viď. sv. Konštantín). V roku 867 odcestoval s Konštantínom a ich slovenskými žiakmi do Ríma, kde ho pápež Hadrián II. vo vianočnom období vysvätil za kňaza. 14. februára 869 vymenoval pápež Metoda za svojho legáta pre slovanské kraje a zveril mu bulu „Sláva bohu na výsostiach“, adresovanú kráľovi Rastislavovi a kniežatám Svätoplukovi a Koceľovi, ktorou úradne potvrdil slovenský jazyk ako bohoslužobný jazyk cirkvi. V tom istom roku ho pápež ustanovil za arcibiskupa. V čase, keď uväznili kráľa Rastislava (870), zajali bavorskí biskupi aj Metoda a uväznili. Na Slovensko sa vrátil roku 873. Na pozvanie pápeža Jána VIII. odišiel v roku 880 do Ríma, kde mu pápež potvrdil privilégium jeho arcibiskupstva. Pred smrťou ešte ustanovil za svojho nástupcu slovenského učenca a kňaza Gorazda. Veľkú časť diela solúnskych bratov Konštantína a Metoda tvorili preklady cirkevných textov – Starého a Nového Zákona, liturgických textov a rôznych modlitieb, ktoré umožňovali upevňovanie a šírenie kresťanstva v staroslovenskom jazyku. Metod zomrel 6. apríla 885.
RASTISLAV (okolo 820 – 870)
Franský kráľ Ľudovít Nemec postavil Rastislava na čelo Moravského kniežatstva roku 846. Rastislav sa po vnútornom upevnení svojej moci snažil o osamostatnenie svojej dŕžavy spod politického vplyvu východofranskej ríše. V roku 855 ho kráľ Ľudovit Nemec so svojim vojskom napadol, avšak neúspešne. Rastislav sa v roku 862 obrátil na byzantského cisára Michala III. so žiadosťou o vyslanie biskupa a učiteľov, ktorí by slovenskému ľudu hlásali evanjelium v jeho vlastnom jazyku. Cisár mu vyhovel a poslal misiu na čele s bratmi Konštantínom a Metodom. V roku 864 na Rastislavova opätovne zaútočil Ľ. Nemec. Rastislav musel uznať zvrchovanosť Franskej ríše nad svojim kráľovstvom. Jeho synovec Svätopluk uzavrel roku 870 spojenectvo s Karolmanom (synom Ľ. Nemca) bez vedomia Rastislava, ktorého potom zajal a vydal Karolmanovi. Ľ. Nemec dal Rastislava oslepiť a uväznil v niektorom z bavorských kláštorov, kde v roku 870 zomrel.
SVÄTOPLUK (okolo 830 – 894)
Svätopluk spočiatku vládol v Nitre. V roku 870 uzavrel spojenectvo so synom východofranského kráľa Ľ. Nemca Karolmanom. V tom istom roku ho Karolman obvinil z porušenia prísahy vernosti a uväznil niekde v Bavorsku. Na čelo slovenského odporu proti franskej nadvláde sa postavil kňaz Slavomír z mojmírovskej dynastie. Po svojom prepustení roku 871 sa Svätopluk tajne spojil so Slavomírom a po porážke franských vojsk sa stal jediným vladárom Slovenskej ríše. O tri roky neskôr (874) uzavrel mier s Ľ Nemcom a jeho synmi. V roku 880 oznámil pápež Ján VIII. Svätoplukovi, že prijíma jeho kráľovstvo pod ochranu sv. Petra. V 80. rokoch rozšíril kráľ Svätopluk I. svoje kráľovstvo výbojmi a podrobil si mnohé susedné územia obývané slovanskými kmeňmi – Sliezsko, Lužické Srbsko, územie dnešných Čiech, Vislansko (južná časť Poľska). V rokoch 889 – 893 Svätoplukova ríša odolala niekoľkým nájazdom a ťaženiam ugrofínskych nomádov a vojsk východofranského kráľa Arnulfa. Kráľ Svätopluk zomrel 17.3. 894.
JURAJ JÁNOŠÍK (1688 – 1713)
Juraj Jánošík sa stal uznávaným symbolom odboja chudobného ľudu proti feudálom. Ako osemnásťročný vstúpil do kuruckého vojska Františka Rákoczyho, ktoré bojovalo proti cisárskemu viedenskému absolutizmu. Krátko po porážke povstalcov pri Trenčíne (1708) musel narukovať do cisárskeho vojska. Na jar roku 1712 sa stáva Jánošík zbojníckym kapitánom a nahradil vo vedení družiny doterajšieho kapitána Tomáša Uhorčíka. Zbojníci prepadávali bohatých iba cez leto. Jánošíka chytili v marci 1713, keď niekoľko desiatok drábov z Liptovského Mikuláša v noci obkľúčilo dom bývalého zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka na lazoch obce Klenovec, do ktorého prišiel Jánošík prezimovať a kde práve spal. Jánošíka súdili v Liptovskom Mikuláši 16. a 17. marca 1713. 17. marca ho podrobili mučeniu. Žiadne závažné veci mu nedokázali, napriek tomu bol 17. alebo 18. marca popravený napichnutím na železný hák. Popravu vykonali neďaleko miesta, kde dnes stojí hotel Jánošík v Liptovskom Mikuláši. Mŕtve telo pravdepodobne pochovali na neďalekom cintoríne. Počas zboja nikdy nikoho nezabil ani nezranil.
ANTON BERNOLÁK (1762 – 1813)
Anton Bernolák sa narodil 3.10. 1762 v obci Slanica. Ako 16-ročný sa stal chovancom ostrihomského arcibiskupstva. V roku 1787 dokončil Bernolák svoju štúdiu „Filozoficko-kritická rozprava o písmenách Slovákov“, ktorá čoskoro vyšla v Bratislave. Bol to prvý krok k ustáleniu spisovnej normy slovenského jazyka. A. Bernolák v nej vychádzal zo západoslovenských dialektov. O tri roky neskôr (1790) vydal v Bratislave prvú gramatiku slovenského jazyka „Grammatica Slavica“. Bol predsedom Slovenského učeného tovarišstva, ktoré vzniklo v prvej polovici roku 1792. Spolok vydával a rozširoval literatúru v spisovnom jazyku (bernolákovčine) a upevňoval národné vedomie. Slov. uč. tovarišstvo bolo organizačným jadrom bernolákovcov a v 90. rokoch 18. stor. najväčším kultúrnym spolkom v Uhorsku. Jeho podporovateľom bol aj ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay. V Bernolákovej slovenčine vyšlo viacero významných literárnych diel, najmä od Jána Hollého a Juraja Fándlyho. Anton Bernolák zomrel 15.1. 1815 v Nových Zámkoch.
ALEXANDER RUDNAY(1760 – 1831)
Narodil sa 4. októbra 1760 v Povaťanoch. Kňazskú vysviacku prijal 12. októbra 1738 v Trnave, a začiatkom apríla 1784 bol promovaný za doktora teológie. V januári 1785 nastúpil za kaplána do Častej. Alexander Rudnay bol tiež členom Slovenského učeného tovarišstva, založeného r. 1792 Antonom Bernolákom v Trnave, na povznesenie náboženského, kultúrneho a mravného života Slovákov. V roku 1805 sa stal ostrihomským kanonikom a r. 1806 rektorom kňazského seminára v Trnave a profesorom teológie. V roku 1816 bol ustanovený za sedmohradského biskupa so sídlom v Alba Iulii. V decembri roku 1819 dostal Alexander Rudnay pápežskú bulu o svojom menovaní za ostrihomského arcibiskupa. Na žiadosť samého panovníka sa presťahoval spolu s kapitulou z Trnavy do Ostrihomu. V Pešti zriadil systematizované miesto pre slovenského kaplána pri kostole sv. Jozefa. Na tomto mieste pôsobil istý čas aj Dr. Štefan Moyses. V roku 1828 ho pápež Lev XII. vymenoval za kardinála (z tej doby pochádza aj jeho výrok „Slovák som, a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem“). Biskup Rudnay dbal zvlášť o to, aby slovenské farnosti dostávali slovenských kňazov. Biskup Rudnay sa tiež pričinil o vydanie Bernolákovho Slovára a preklad Svätého Písma do bernolákovskej slovenčiny. Okrem toho dával každoročne značné sumy na podporu chudobných študentov. Alexander Rudnay zomrel 13. septembra 1831 v Ostrihome.
ĽUDOVÍT ŠTÚR (1815 – 1856)
Ľudovít Štúr sa narodil 29. 10. 1815 v Uhrovci. Od roku 1829 študoval na bratislavskom evanjelickom lýceu a od roku 1838 v Nemecku na univerzite v Halle. Za základ nového spisovného jazyka prijal po dohode s Hurbanom a Hodžom v roku 1843 stredoslovenské nárečie. Pripravil dva obranné spisy v nemčine. Prvý vyšiel v Lipsku 1843 pod názvom „Žaloby a sťažnosti Slovákov v Uhorsku na protizákonné prehmaty Maďarov“ a druhý „Devätnáste storočie a maďarizácia“ vo Viedni roku 1845. V knihách „Nárečja slovenskuo a potreba písanja v tomto nárečí“ a „Náuka reči slovenskej“ (1846) podal Štúr ucelený systém novej slovenčiny a zdôvodnil svoju jazykovú reformu. Od roku 1845 vydával v Bratislave „Slovenskje národnje novini“. Tie sa stali mobilizujúcou silou a organizátorom národného života. 30. októbra 1847 bol mestom Zvolen vyslaný za poslanca do uhorského snemu. Svojimi vystúpeniami na sneme hájil záujmy slovenského národa proti maďarizácii. Svojho mandátu sa vzdal 13. marca 1848 po zistení, že maďarská väčšina poslancov znemožňuje akúkoľvek parlamentnú iniciatívu na obranu slovenského národa. Zúčastnil sa porady slovenských národovcov 10. – 11. mája v Liptovskom Sv. Mikuláši, na ktorej zostavili „Žiadosti slovenského národa“. Maďarská vláda vydala na Štúra a ďalších účastníkov tejto porady zatykač. Na slovanskom zjazde v Prahe 2. júna 1848 kritizoval austroslavistické postoje českých liberálov a všetci slovenský rečníci protestovali proti maďarizačnému útlaku v Uhorsku. Stál na čele Slovenskej národnej rady (SNR) spolu s Hurbanom a Hodžom, ktorá sa utvorila 16. septembra 1848 vo Viedni. 19. septembra 1848 vypovedal v mene SNR poslušnosť uhorskej vláde a vyhlásil štátnu nezávislosť Slovenska. 17. októbra vydal L. Kossuth zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu a vypísal odmenu 50 zlatých za ich hlavy. Pred smrťou stihol Štúr ešte dokončiť svoje filozoficko-politické dielo „Slovanstvo a svet budúcnosti“. Ľudovít Štúr zomrel 12.1. 1856 v Modre.
